Koncert doznie, víno sa vypije, zážitok pretrvá

ms-logo-mini

Bol krásny jarný deň. Po fádnej zime sa konečne pod Malými Karpatmi všetko zelenalo nádejou nového života. Slnko prebudilo aj vinič. Z naliatych pukov sa predierali zoči-voči modrej oblohe nevinne hebké a ako bábätko mäkké zlatozelené lístky. Rodilo sa nové víno. Blahorečilo život nielen vo vinohradoch, ale aj v pivniciach.

degustacia vino Trnava Mrva Stanko
Umelci sú vinári a vinári sú umelci. Na snímke zľava doprava: Ľubomír Feldek, Peter Stanko, Vladimír Mrva, Martin Kellenberger a Peter Michalica.

Traja umelci – básnik a prekladateľ Ľubomír Feldek, husľový virtuóz Peter Michalica a výtvarník Martin Kellenberger – zišli po schodoch do trnavskej pivnice Vladimíra Mrvu a Petra Stanku. Jarný jas vystriedalo pološero. Vynorili sa batérie sudov a poháre na vysokých stopkách zaplnilo svieže Veltlínske zelené. Z kalichov vystúpila neviditeľná, a predsa prítomná víla – jej ľahučká citrusovo-kvetinová vôňa pošteklila nos.

"Páni, vitajte a na zdravie,“ pozdravil v jej mene hostí Vladimír Mrva. Odpili si raz, druhý raz, víno ovlažilo smädné ústa a tie si pýtali nový dúšok. Veltlín spieval, chutil ako svieži grep.

Ľubomír Feldek, milovník koňaku, sa schuti znova napil. Nezaháňal len únavu z cesty a neovlažoval si iba vyschnuté ústa z hodinovej debaty v aute. Náhle pocítil, že našiel zabudnutý chodníček k prekvapujúco šťavnatému vínu, s ktorým sa kedysi pred dobrými šesťdesiatimi rokmi zbratal v Bratislave. Víno ho objalo a on objatie nevedomky opätoval. Nemohol neopätovať vzrušujúci vínny bozk.

Za Petrom Michalicom pricestovali z Japonska nadšené študentky huslí. Ešte dopoludnia im dával lekcie. Boli snaživé, učenlivé, ale ako špongia vysávali majstrovu energiu práve tak ako študenti architektúry, ktorým v tom istom čase prednášal na technickej univerzite Martin Kellenberger.

Michalica si náhle uvedomil, ako jedna koncentrácia a inšpirácia študentskou mladosťou opadla a prostredníctvom sviežeho mladého vína sa zjavila druhá, dobíjajúca baterky, zjasňujúca myseľ a unášajúca do iného sveta. Víno a pivnica so štafážou bruchatých sudov si ho podmanili. Ovládla ho zvedavosť.

"Mám prozaickú otázku, koľko vína sa vojde do najväčších sudov?“ "Ako do ktorého. Máme tu dvojky, trojky, päťky aj sedmičky,“ odvetil v úspornom vinárskom žargóne Vladimír Mrva. Postavou nevysoký vinár kontrastoval na pozadí najväčšieho suda. A bol tu ešte jeden kontrast udierajúci do očí, Mrvovo podnikateľské dvojča Peter Stanko – urastený, rozložitý muž. Odrazu koľko mier a asociácií v jednom priestore. Degustácia zavoňala človečinou. Mrva od prírody veselý človek, ktorý si zvykne uťahovať sám zo seba aj z obrazu, ktorý spolu s Petrom Stankom vytvárajú, využil situáciu.

"No sú tu, ako vidíte, rôzne miery a váhy, dvojky, to sú dvetisíclitrové sudy a päťky päťtisíclitrové, je to prosím jasné?“ spýtal sa hostí. "Isteže,“ usmial sa Michalica a hneď vypálil ďalšiu otázku. "Koľko stojí taká päťtisícka?“

"Aj šesťtisíc eur,“ dostalo sa mu odpovede. "No to sú také lacnejšie husle,“ rafinovane odpálil loptičku Michalica, ale to Mrvu nevyviedlo z miery: "No vidíte, taký veľký sud a rovnajú sa mu jedny husličky, ale každý je plný vína, takže tých husieľ máme v pivnici pre celý orchester.“ Lepšie sa prehliadka pivnice a degustácia vín ani nemohla začať. Všetkých obklopila dobrá nálada a za ňou stálo víno, nápoj, ktorý majú umelci a všetci ľudia, čo milujú život, tak radi. Prečo? Aj preto, že je spontánne.

Zo sudovej pivnice vedie spojovací tunel do archívu. Nechráni zvitky starých rukopisov, ale fľaše vína dokumentujúce silu a povahu jednotlivých ročníkov, vývoj vinárskeho rukopisu Vladimíra Mrvu a Petra Stanka, predstaviteľov novej vinárskej vlny, ktorú porodilo obdobie po páde komunizmu.

Víno novej éry

Nové slovenské víno, na ktoré je dnes celá krajina pyšná, sa rodilo v búrlivom kvase porevolučných čias. Zdalo sa, že vo výhode budú tí, ktorým sa v časoch mečiarizmu podarilo sprivatizovať veľké výrobné celky niekdajších štátnych Vinárskych závodov sídliacich v Bratislave. Každý z nich mal osvedčených družstevných dodávateľov muštového hrozna, zohrané tímy odborníkov aj relatívne populárne značkové vína. Lenže november rozmetal starú vinohradnícko-vinársku pyramídu ako mohutná erupcia sopky. Nič už nebolo rovnaké ako predtým. Padli hranice a slovenské víno z čias socializmu bolo konfrontované s produktmi, ktoré ľudia okúsili na prvých cestách a dovolenkách v západnej Európe. Staré umieralo a nové sa rodilo.

V zovretí kamennej pivnice. Zľava Peter Michalica, Ľubomír
Feldek, Peter Stanko, Vladimír Mrva, Martin Kellenberger.
V zovretí kamennej pivnice. Zľava Peter Michalica, Ľubomír Feldek, Peter Stanko, Vladimír Mrva, Martin Kellenberger.

Málokto tak priezračne symbolizuje zmeny, ktorými prešlo slovenské vinárstvo po páde železnej opony, ako dvojica Mrva a Stanko. V roku 1990 bol Vladimír Mrva, rodák zo Zelenča, promovaný v Lednici u profesora Viléma Krausa. Netušil, že kdesi po Trnave chodí iný mladík, ktorého vzrušoval marketing a slobodné podnikanie. Každý sa rozbehol do sveta veľkých možností iným smerom.

V jedno letné ráno si čerstvý inžinier Vlado Mrva vychutnával idylu posledných voľných dní. Vyzeral von oknom zo svojej izby a premýšľal, čo robiť. Vtom ho pozdravil sused. "Vlado, tuším nemáš čo robiť. Maľujem práve u jedného rakúskeho vinára. Pýtal sa, či nepoznám nejakého šikovného mladého muža, tak som si na teba spomenul. Nevyskúšaš to?“ Na náhodách sa niekedy zvrtne celý život. Jost Höppler bol osudovým Mrvovým učiteľom. Podnikavý Rakúšan dodával víno do viedenského Hoffburgu. Mal prechodený vinársky svet a bol nielen výborný technológ, ale aj obchodník. Keď zbadal slovenského mladíka, postavil pred neho desať pohárov s rôznymi vínami a povedal,,: Ak správne zoradíš vína, beriem ťa.“ Mrva ochutnal vína, poprehadzoval poháre, ako mu vraveli ústa a nos… a dostal zmluvu.

O tri roky neskôr bol doma. Vo Švédsku vyhlásili Veltlínske zelené z Höpplerovho vinárstva za víno roka. Bol to obrovský úspech a Mrva sa cítil jeho spolutvorcom, veď veltlín výdatne formoval aj on. Bolo to teda aj jeho víno, hoci nieslo Höpplerovo meno. Jost mu však nepovedal ani len prosté ďakujem. Na to sa Mrva porúčal, vo vinárstve nerobil len okolo vína, rozvážal ho do vínoték a reštaurácií, bol dievčaťom pre všetko. Mal zárobok, o akom sa jeho otcovi, vedúcemu dedinskej pošty, ani len nesnívalo, ale boli to peniaze, v ktorých bola aj prirážka za malé či väčšie ústrky. V mladom inžinierovi sa náhle čosi vzpriečilo. Stačilo. Buchol dverami a vrátil sa na Slovensko.

Ako áno, ako nie, stretol Petra Stanka, ktorý mal reklamnú spoločnosť. Pri istej príležitosti sa Stanko chcel blysnúť výnimočným Rizlingom rýnskym pred riaditeľom spoločnosti Würth. Mal dobré odporúčanie. Stanko je však pedant a deň pred odovzdaním darčeka otvoril jednu z fľašiek, aby sa ubezpečil, že všetko je v poriadku. Víno ho zaskočilo. Bolo husté ako olej. Premkol ho zlý pocit. Neváhal a dal ochutnať víno svojmu priateľovi Vladimírovi Mrvovi.

Vinárovi stačil jeden pohľad na víno a pochopil, že je zvláčkovatené. Nezostávalo nič iné, len víno vyliať, fľaše vysterilizovať a naplniť novým obsahom. Ale čím? "Ochutnaj tento Cabernet Sauvignon, navrhol Mrva Stankovi. Víno malo výraznú farbu, krásnu ovocnú chuť, voňalo čerstvo dozretými lesnými plodmi. Bolo rozhodnuté. Nebolo nad čím uvažovať. O pár dní dostal Peter Stanko nadšený list od šéfa spoločnosti Würth. Písal mu: "Urobili ste mi obrovskú radosť. Kde sa dá kúpiť toto víno?“ Tak sa uprostred deväťdesiatych rokov začala spolupráca Petra Stanka a Vladimíra Mrvu. Náhoda je často na začiatku úspechu, v okamihu, keď sa odohráva, málokto myslí, ako neočakávane môže zmeniť jeho život. Je víno produkt náhody? Áno, aj.

Samo víno miluje poriadok, má prísne usporiadanú hierarchiu hodnôt a postupov a tie dala Mrvovi prax u Josta Höpplera. Po rokoch sa usmeje nad všetkým, čo uňho prežil, napokon prevážil poctivý prístup k vínu, ktorý Rakúšan nekompromisne vyžadoval. Táto služba vínu je jednou z čŕt, ktorú vo vinárstve Mrva&Stanko v priebehu posledných dvoch desaťročí doviedli obaja podnikatelia do dokonalosti – vlastne dovádzajú, pretože na víne, ktoré je nápojom správneho okamihu, je vždy čo zdokonaľovať.

V roku 2004 vyrástol na kraji Trnavy na holej parcele nový vinársky komplex. Z pláne sa do výšky zdvihol sivo-červený valec so šviháckym podpisom Mrva&Stanko v pozadí s modernou vinárskou prevádzkou a skladmi. Pneumatické lisy, antikorové nádoby, riadená fermentácia sú symboly nových technologických postupov, ale pod ultramoderným závodom je v podzemí ukrytý úplne iný svet. Z vyše storočnej tehly z meštianskych domov bohatých Trnavčanov tu vznikol priestor na archivovanie aj na degustáciu vín. Tak vyzerá vinárstvo, ktoré na prelome druhého a tretieho tisícročia ohlásilo príchod nového slovenského vína.

V archíve kráča vladár čas

Čo je vinársky archív? Peter Michalica vyjadrí svoj pocit pod klenbou ako – priestor uchovávajúci mystiku vína. Hudba husľovému majstrovi otvorila dvere do veľkých a slávnych európskych pivníc, môže teda porovnávať. Neskrýva, že sa mu starobylo pôsobiaci priestor páči. "Bol som v niektorých archívoch v zahraničí, chceli to tam ešte naparfumovať, aby z toho ľudia boli hotoví, a vyznievalo to neúprimne. Toto je normálne a netvári sa ako niečo, čím nie je.“

Archív je chutná informačná banka vína.
Archív je chutná informačná banka vína.

V archíve trnavskí vinári chránia svoje najlepšie ročníkové vína a sledujú, ako sa menia v čase. Víno je ako človek, tiež nadobúda vekom skúsenosť, ale časom sa mení: jedno si vitalitu udržiava a rozvíja, iné ju stráca. Archív Vladimíra Mrvu a Petra Stanka poskytuje nielen prierez uplynulých ročníkov, použitých technológií, ale je aj obrazom vinohradov jednotlivých slovenských regiónov a ich mikrorajónov. Je to degustačná encyklopédia vína odhaľujúca možnosti slovenských terroirov.

Mrva trefne nazýva archív studňou poznania, informačnou bankou, ktorá umožňuje lepšie zvládnuť každý nový ročník. Archív vín je pre vinára tým, čím je história pre ľudstvo – magistra vitae, učiteľkou života. A je to aj priestor príjemných a zároveň užitočných tzv. vertikálnych degustácií, pri ktorých sa ochutnávajú a hodnotia vína jednej a tej istej odrody v toku času.

Aké praktické poučenie má archív, ktorý si dnes začínajú budovať niektorí zanietení milovníci vína? "Ak si kúpite víno na archiváciu, ochutnajte obsah fľaše každé tri mesiace až polrok. Rýchlo zistíte, či vnem, ktorý víno ponúka, je atraktívny, rozvíja sa alebo naopak, víno už dosiahlo vrchol a je najvyšší čas ho vypiť,“ objasňuje Vladimír Mrva. Zdôrazní, že kľúčový je vnem fanúšika vína.

Napokon Mrva pridá ešte jednu praktickú radu: "Nepozerajte, koľko víno vydrží, prežije desať a niektoré aj viac rokov, ale to neznamená, že o desaťročie bude lepšie. Jeho primárne, sekundárne a terciárne vnemy sa vekom menia, niektoré čas zdôrazní a o niektoré vlastnosti víno aj oberie – povedzme o energiu, mladíckosť, esprit.“ Nezabudne však zdôrazniť, že víno je natoľko mnohoraké, že sa nedá zviazať do absolútne platných poučiek.

Poháre plné inšpirácie

Dobrá vínna pivnica je plná zázrakov a tajomstiev. Začíname ochutnávať niektoré z pokladov Vladimíra Mrvu a Petra Stanka. Po Veltlínskom zelenom sa na degustačnom stole ocitne fľaša Rulandského sivého. Kým veltlín sa narodil vo vinohrade šenkvického družstva, ruland je z opačného konca Malých Karpát. Dozrel vo vinici družstva v Čachticiach, ktoré je roky dvorným dodávateľom výnimočne kvalitných burgundských odrôd viniča pre spoločnosť Mrva&Stanko. Čachtický vinohrad leží na vápenci, je dobre oslnený, nečudo, že tunajšie vína majú vždy dostatok kyselín.

Archiv je chutná informačná banka vína.
Archiv je chutná informačná banka vína.

Pinot gris, akoby Rulandské sivé nazvali Francúzi, vonia ako prezretá hruška, ústa, podnebie a jazyk zaleje mäkučký zamat. Umelci sa predbiehajú v prívlastkoch. Petrovi Michalicovi sa zdá vôňa "infekčne nákazlivá“, Martin Kellenberger pocíti "príjemné iskrenie“ a Ľubomír Feldek nechápe, prečo sa Alžbeta Bátorička kúpala v krvi dievčat, keď jej pod hradom rástlo takéto víno. Mala sa kúpať v rulande. A potom dodá, že takéto víno v bežnom obchode nekúpi. Kde teda?

„Vo vínotéke“, odvetí Vladimír Mrva. Je to tak, vyberané slovenské vína, a nielen z vinárstva Mrva&Stanko, treba hľadať v špecializovaných vinárskych obchodoch – vínotékach, alebo ak má človek cestu okolo, nech sa zastaví rovno vo vinárstve. Od prózy života nás nový dúšok vína opäť vracia k poézii. V pohároch svieti Rizling rýnsky z Vinodolu poniže Nitry. Môže byť na Slovensku obec s priliehavejším vinárskym názvom? Máme ich dosť, spomeňme si, že k pezinskému chotáru priliehajú z jednej strany Vinosady a z druhej Viničné, na východe Slovenska ležia v Tokaji Viničky a neďaleko Šíravy je Vinné. Víno je naším osudom a máme ho radi, je v našich piesňach, žije v nás.

Trojročný vinodolský Rizling rýnsky je pikantný, pevný, minerálny, a predsa vďaka zvyškovému hroznovému cukru jemne uhladený, svieži a čerstvý. Bez námahy burcuje zmysly, jeho mágia funguje stopercentne. " Pre moje pokolenie poézia a víno patrili k sebe,“ povie básnik Ľubomír Feldek a dodá, že v slovenskom spoločenskom živote aj poézii bolo víno stále prítomné. Spomenie si na verše Jána Smreka:

Keď brúsený kus skla tu predo mnou sa zvíja,
Jak bledá baletka, jak jedovatá zmija,
Ajhľa on obsah má, čo tíši moje nervy,
Čo v duši zabíja ničoty hnusné červy.
A vzápätí zarecituje vínne verše iného milovníka vína Jána Kostru:
Čo ešte ostáva, je poézia vína,
buď pozdravená svätá zeme hlina.
Za zázrak viniča, za strapce opojné,
za vojnu v mieri a za mier vo vojne…

Osemdesiatnik Ľubomír Feldek sa blysne fenomenálnou pamäťou a pripomenie súvislosti, ktoré priniesli zrod Kostrovej básne. Napísal ju krátko po vojne.

Kto ruku dnes dvíha s pohárom na štrngnutie
Zaklína gestom tým prašivé sily ľúte
Čo vrhali človeka zabíjať seba v inom,
alebo zahynúť, alebo ožiť vínom.

Básnik Ľubomir Feldek.
Básnik Ľubomir Feldek.

Koľko úľavy a nádeje v jar života, ktorej symbolom je aj víno. Hej, musíme súhlasiť s Ľubomírom Feldekom: Slováci napísali o víne prekrásne básne. Šťastie, že máme Feldeka, je nielen poet, prekladateľ a znalec Shakespeara, ale aj básnik manažér. Veď to bol on, kto inicioval vydanie knihy Chvála vína, za ktorou stojí iný milovník vína Štefan Moravčík. Sú v nej najlepšie básne o víne od slovenských básnikov. Dnes ju možno zohnať len v antikvariáte, veď Slovenský spisovateľ ju vydal v roku 1984.

Feldeka prívetivý rizling zázračne preniesol do čias jeho mladosti. Pred očami sa mu vynorili priatelia, s ktorými víno popíjal, diškurujúc o živote – politike, kultúre, ženách. A hneď našiel most medzi vínom a básnikmi: "Na pôdach, kde sa darilo viniču, vyrástli najlepší slovenskí umelci. Naši najväčší rozprávači vyrástli v Modre – Vinco Šikula či Ľubo Dobrovoda aj Lydka Vadkertiová.“ Potom sa Feldek pozrie na Martina Kellenbergera, tiež rodáka z Modry, a spomenie si, ako s jeho otcom chodili v Bratislave v päťdesiatych rokoch na víno do Klubu spisovateľov, vtedy ešte na Štefánikovej ulici.

"Skamarátili sme sa, a nielen preto, že obaja sme boli Ľubomírovia. Nie vždy sme mali peniaze.“ Za čo ste teda pili? padne logická otázka spoza stola. Feldek sa usmeje a rozpovie milú príhodu. "Klubu šéfoval špičkový kaviarnik Imrich Zapletal, ktorému kedysi patrila kaviareň Berlinka. Zmieril sa s tým, že mu ju komunisti vzali, ale práca ho držala. A tak milý Martin, keď tvoj tatko nemal čím zaplatiť, pokreslil biely obrus na stole. Pán Zapletal si tie obrusy odkladal.“

Už to neboli kaviarenské obrusy, ale predmety umenia, ktoré sa stali univerzálnou zmenkou. Bežne obrazmi platili svoju útratu v hostincoch aj francúzski impresionisti. Umenie ako platidlo a víno ako večná inšpirácia umelcov, víno ako nápoj zmyselný a zmysluplný, víno ako odmena, ako živý radostný a slastný mok. Medzitým sa v pohároch vystriedali Sauvignon, Chardonnay, zaradené do prvej päťdesiatky najlepších vín tejto odrody na svete, Tramín červený, Pálava aj Muškát žltý. Emócia striedala emóciu, asociácia asociáciu.

Petra Michalicu strhlo Chardonnay z Čachtíc, ktoré zrelo na jemných kvasničných kaloch. Túto metódu Burgunďania nazvali priliehavo sur-lie. Víno unášalo Petra Michalicu ako čarovné tóny poslucháčov jeho husľových koncertov. Je víno snové a plné fantázie?

"Keby som zobral vážnu hudbu ako vrchol umeleckého hudobného snaženia, potom vína, čo práve ochutnávam, sú naozaj značkové a hodné vysokých prívlastkov, ktoré nesú,“ neskrýval nadšenie Peter Michalica a hľadal paralelu medzi hudobnými žánrami a vínom. Džez je vysoko tvorivý, rock a pop sú úžitkové veci, ale niekedy normálne, obyčajné víno je oveľa prirodzenejšie a lepšie ovlaží dušu ako neskoré zbery,“ podčiarkol jednoduchú čistú líniu krásy vo víne husľový virtuóz. Lebo napokon v hudbe aj vo víne ide o čistotu a úprimnosť prejavu.

A potom sa zamyslí nad veršami, ktoré predniesol jeho priateľ Ľubomír Feldek. "Smrek a jeho generační druhovia nepili zrejme také kvalitné vína, ako máme v pohároch my. Moderné technológie a majstrovstvo vinárov rozvinuli fajnovosť vína do nepredstaviteľnej šírky a hĺbky. Ale jedno je zaujímavé, ak víno bolo a je palivom pre inšpiráciu, potom by dnes malo vzniknúť desaťnásobne viac básní, lenže nerodia sa. Neplatí tu, akokoľvek by sme si to priali, priama úmera,“ charakterizoval súčasný vzťah umenia a poézie Peter Michalica.

Zjavenie pravdy života

Citlivého hudobného majstra fascinovalo víno aj ako nápoj úcty ukrývajúci tajomstvo viery, mystérie, vyššej pravdy poznateľnej len prostredníctvom zjavenia. "Prvé verejné vystúpenie Krista bolo premenenie vody na víno v Káne galilejskej a ostatným bola, ak neberieme ukrižovanie, posledná večera. Víno bolo jej dominantou, súčasťou ako symbol krvi, obety a života zároveň. Ak si dnes môže človek dopriať nápoj, ktorý prv pil len kňaz v kostole, mal by sa k tomu postaviť s patričnou úctou. To iba dokresľuje, že ľudia dlho vnímali víno ako vzácny posvätný nápoj. Nemali by sme na to zabúdať.“

Víno je naozaj posvätný, božský, a predsa hlboko človečenský nápoj. Vo víne je zhmotnená a zduchovnená príroda, jej božstvo, nech si ho predstavujeme akokoľvek, ktoré nám dnes ničené honbou za ziskom mizne pred očami. V poctivom víne je lepší človek tejto planéty. Dobrý vinohradník a vinár je prototypom čestného prístupu k životu, ktorého prejavom je aj víno, Práve v ňom pulzuje vinárova duša, srdce, rozum a cit pre krásu a harmóniu.

Martin Kellenberger počúva a skicuje dojmy z degustácie. Povie, že nestačí namaľovať jeden obraz, maliar ako vinár musí presviedčať, že každý rok vie urobiť dobré víno – dobrý obraz.

Vinár Vladimír Mrva.
Vinár Vladimír Mrva.

In vino veritas. Pravda nášho života. Pred niekoľkými rokmi ochutnával vína u Vladimíra Mrvu a Petra Stanka profesor Vilém Kraus, veľká osobnosť moderného českého a slovenského vína. Povedal vtedy: "Vo víne je pravda, ale Vlado, keď chceš urobiť víno pravdivé, musíš ho robiť s láskou, citom a umom“ zacitoval odkaz svojho učiteľa Vladimír Mrva. "Keď niekto robí víno len pre kšeft, je to beztvaré médium, ktoré má alkohol. Z takého vína nevyžaruje emócia, iba opica.“

Poháre zružoveli. Hostitelia naliali pýchu vinárstva, ružový Cabernet Sauvignon, víno, ktoré prinieslo Slovensku titul svetového majstra z Paríža na začiatku tohto desaťročia. Zlatý Vinodol. Vladimír Mrva poznamená, že ružové vína by mohli Slovensko zviditeľniť tak ako veltlíny Rakúsko, rizlingy Nemecko či sauvignony Nový Zéland. Degustácia graduje červenými vínami. Dunaj z Čachtíc, frankovka z Orešian a potom jeden z vrcholov ochutnávky, cuvée štyroch slovenských modrých riek z vinohradu Karola Braniša: Hron, Váh, Rimava a Rudava. A k tomu desaťročný Cabernet Sauvignon zo Šintavy.

Peter Michalica si s nadšením vychutná posledný dúšok. "Slovensko je nádherná, zaujímavá a veľmi schopná krajina,“ vzdá hold trnavskej vinárskej dvojici. Peter Stanko si cení, že majstra nadchli nielen biele či ružové, ale aj červené vína. Nie je to víno z Bordeaux, je slovenské, ale už rešpektované. Mieni tým veľkú zlatú medailu z Concours Mondial de Bruxelles pre cuveé štyroch modrých riek. Bolo označené za jeden z piatich európskych objavov roka 2014.

Ľubomír Feldek si spomenie na pominuteľnosť krásnej chvíle. "Koncert v jednej chvíli doznie, víno sa vypije… Lenže ja keď niečo napíšem, už v Hainburgu tomu nerozumejú, zato víno prekračuje hranice…

A nebol by to Feldek, aby sa na víno nepozrel ako básnik, citujúc verše z Bottovej Smrti Jánošíkovej: "Od Tatier k Dunaju, ľudia si šepkajú, daj že bože šťastia hôrnemu šuhaju. Ako keby Botto vymedzil náš životný priestor. Tu znie naša reč, tu sa rodia veľké talenty. Nemôžeme sa podceňovať, lebo všetci spolupracujeme na dobrej veci.“ Výstižné a nadčasové.

Martin Kellenberger prehodí, že miluje víno a ako starne, snaží sa piť menej, ale stále kvalitnejšie víno.

"Dnes som si vychutnal famózne vína. Nechcem byť patetický ani sentimentálny, ale naozaj v niektorých vínach vidím údolie Váhu, úrodné nivy, meandre slovenských riek, vinohrady na úbočiach, Modru, Trnavu, bohatú históriu, ktorú nám zanechali predkovia, kostoly, hrady. Vo víne je všetko, je v ňom mier, veľa práce a umenia zároveň, chlapskosti aj ženskosti. A za to ďakujem.“

Bodka. Niet čo dodať, víno je naším obrazom, svedomím aj láskou. Ľúbenou, vytrpenou, ale dopriatou.

Autor: Jozef Sedlák, Pravda, 2. júna 2016

vina